Je pol siedmej a mobil mi oznámil, že mám správu. Neprečítala som si ju. Moji všetci vedia 1-hodinový rozdiel medzi Slovenskom a Anglickom, deti to teda nie sú.
O ôsmej hodine otváram esemesku. Je od jej syna :
-Danka, mama nás dnes v noci opustila. Nás.
Chce sa mi povedať, že aj ja som v tom momente zomrela. Chvíľu som sedela, asi hodnú chvíľu, potom som sa šla umyť a vyberala som zo skrine veci na oblečenie. Čierne. Obliekam sa do čierneho. A stále myslím na ňu, moju drahú, zosnulú...
Môj google earth v hlave ide na Slovensko. Je tam, nájde mi Slovensko, jej dedinu a dom, kde prežila celý svoj život . Život medzi družstvom, domom a záhradou.
Postavili s mužom veľký dom, porodila dvoch synov, ktorých milovala nadovšetko. Obetavá, nesmierne starostlivá, žena s veľkým srdcom a otvorenou náručou.
Vidím ju ako každé ráno ide na " skladačke" a má na nej z jednej a druhej strany zavesené "kabele"naplnené nákupom. Čerstvé rožky, celý chlieb, 2 l mlieka . Zastavuje sa s každým a prehodí slovo. Má čas... muž aj synovia sú v práci, ona si postaví na obed a dá si v pivnici jednu cigaretku.
A potom ich už len čaká. Je vychýrenou kuchárkou, naučila ju to mama.
Dočká muža s pripraveným tanierom, lyžicou a maggi,...varila guláš a on si rád pridá chute. Potom prídu synovia, nakrája chlieb a postaví ďaľšie dva taniere. Prídu, napĺňajú taniere a odplávajú k televízoru do druhej izby. Nechávajú nás, ženské pletky. Ponúka mi guláš.
-Ja prídem na tvoju plnenú papriku, - ...A zavolala ma. Ešte veľakrát. Veru lepšiu som nikdy nejedla. A ododnes na tvoju počesť, moja drahá, si ju nazvem tvojím menom: Vilmina plnená...
Som 2000 km od teba a z tejto diaľky myslím na jedno :
Keď prídem na Slovensko a ako prejdem okolo tvojho domu, keď tam už nebudeš ...
Ako vyjadriť sústrasť tvojim najbližším milovaným, ktorým budeš veľmi chýbať ...
Budeš mi chýbať...
budeš chýbať našej dedine tak ako dedko Jablko.