Karolko, môj sused cez ulicu, ma prijal medzi prvými , veď som učila jeho milované vnučky- krásne dievčatá s najdlhšími copami v dedine. Vždy sme sa mali o čom rozprávať, o škole, o vnučkách, o dcére, ktorá mu robila veľké vrásky a nechala sa otĺkať svojím neokrôchaným mužom. Vždy som to vedela, keď som sa pozerala do smutných očí jeho vnučiek patriacich k mojim veľmi dobrým žiačkam.
"Pani učiteľka, ona ma nepočúva, nechce sa rozviesť a mne nedovolí nič mu povedať..ja sa už nemôžem na to dívať "!?
Ani nemusel. Odišla. Aj s deťmi. Z hanby a bolesti. A odišla aj Karolova žienka, drobná, nenápadná, chorľavá. Navždy. Zostal sám.
Po čase som odišla pracovať do Bratislavy a dochádzanie z dediny mi zaberalo 3 hodiny denne. Susedov i známych som stretala len cez víkendy alebo počas dedinských osláv ...Nechodil tam. Čo je s ním ? Mala som toho veľa a tak som sa aspoň spýtala jeho sestry ako sa má."Nie dobre, pani učiteľka, má vysokú cukrovku." Musím ho ísť pozrieť, hovorila som si.
Čas neplynul, ale letel. Nevidela som ho dlho, predlho. Nechodila som už autobusom, ale autom som prebehla a vybehla s taškami domov, varila, upratovala..na suseda Karolka som však nemohla zabudnúť.
Jednu sobotu som sa vybrala k nemu. Zvonila som, zvonček nefungoval, pes neštekal, kričala som cez plot, nikto nešiel k bránke. Potlačila som ju a po chodníku som prešla k domu. Sedel tam za domom, pred záhradkou, oddelenou starým kúrnikom a malou stodolou, na stoličke s tvárou obrátenou k slnku.
"Ale, pani učiteľka, tak dávno som vás nevidel."
"Ani ja vás, ako sa máte ?" A prosím vás, nevolajte ma tak, veď ja už neučím....".
Nepočul ma . A vtedy to povedal : " Chce sa mi zomrieť."
Čo na to povedať? Opýtať sa na vnučky, povedať mu, že je veriaci a nepatrí sa ...ale ja nie som, tak nemôžem mudrovať...
"Máte krásne jablká, mohla by som si nabrať? Urobím štrúdlu a donesiem vám, dobre ?"
"Len si naberte, aj tak len padajú, nikto ich nechce, nemá ich kto jesť".
Priniesla som domov jablká, marhule a kým moje deti chrúmali jablká, ja som upiekla štrúdlu. Zaniesla som ju a bola tam jeho sestra, ktorá priniesla kura s ryžou. Potešila som sa- tak predsa nie je sám."Sestra sa nikdy nezdrží dlhšie ako 5 minút, "-povedal mi po jej odchode. Mne ho zostalo tak ľúto, že som zostala . Ujedali sme si zo štrúdle a zapíjali kávou. A jablká som si tiež zobrala domov, aby som mu urobila ešte väčšiu radosť.
Ešte veľakrát sme ho šli pozrieť, aj keď dovŕšil svoju osemdesiatku. Prišla mu zahrať miestna dychovka a nezabudli na neho ani z družstva, robil tam predsa celý svoj život. Tešila som sa tomu, dostal aj hodinky aj tortu, z ktorej mi nanútil tri kúsky pre mňa, pre moje deti.
"Vidíte, pani učiteľka, ani teraz neprišli, mňa toto zabije. ..nechcem už žiť."-opakoval stále dokola.
"Ale my všetci vás máme radi a vážime vás. "
"Veď vy áno, ale oni nie."Je im jedno, čo je so mnou."
" Veď oni prídu "- chlácholila som ho.
"Ale kedy ?"
Nevedela som odpoveď, nevedela som, čo mu mám povedať.
"Mami"-kričali na mňa deti, keď som sa raz vrátila neskoro domov-"vieš, kto zomrel ?"
"Kto ?"
"Dedko Jablko ". A rozplakali sme sa.
Chýbaš nám , chýbaš tej ulici, tomu domu, mali sme ťa radi, náš milý dedko Jablko. A chcem ti ešte povedať, že oni sa vrátili,...
"Ako "